WarHolka

Niekedy si nie som úplne istá, či človek skutočne dokáže milovať len jedinú osobu, alebo si to len nahovára.

Neviem, či som Maďar, ale teraz ma nenapadne, ako presne nazvať tú vlastnosť... Že sa pre niečo rozhodnete, v tom momente ste si istý, že je to jediné možné východisko a že VY to dokážete a bude tak, ako ste sa rozhodli.

Lenže potom sa stane niečo neočakávané, čo vás zaskočí a nesmierne poteší a to vaše odhodlanie zrazu pominie... ako ten deň, kedy ste to rozhodnutie učinili...

Okamžitá asociácia k tej piesni je tvoja tvár...

slová staršieho dáta...

Nemám rada žltú farbu. Po prvé, páči sa mi na oblečení, ale kvôli mojej bledej pleti si ju nemôžem dovoliť nosiť. Po druhé, poznáte žlté lepiace papieriky, ktoré na vás spýtavo hľadia z chladničky, skrinky, zrkadla... aby ste mali neustále na očiach, čo treba urobiť a vybaviť?

Mandala našich životov, mojej bolesti a tvojej diaľky...

Som Lea. Vlastne nie som, ale celkom sa s týmto menom stotožňujem. Lebo je krátke, ľahko zapamätateľné a neotrepané. Byť tvorcom animákov, pomenujem tak kreslenú postavičku. Najlepšie slečnu z rodu plameniakov. Ale pokojne by som s takýmto menom mohla uspieť aj ako porno herečka.

So mnou je to strašné. Stále hľadám dokonalosť, a pritom sama viem, že dokonalosť je nudná. Ale ja predsa nechcem dokonalý vzhľad, len dokonalé porozumenie. Prečo sa mi ho nedostáva z tých smerov, odkiaľ by som chcela?

Som stratenou dušou, čo sa v svete poznaní na okamih zúfalo snaží aspoň takýmto spôsobom byť iná, neodhalená.

Píšem v noci. V noci, keď je tma a nekonečné ticho, v ktorom nepočujem nič, len vlastné myšlienky... vtedy to mám najradšej. V temnote nad posteľou visí podivný chumáč. Ničím nevyniká, splýva s tmou. Je čierny. Ako slama zviazaná v kotúčoch, ktoré koncom leta vídať na poliach, mocem teraz do chumáča myšlienky. Splývajú s tmou. Nie sú to dokonalé mimikry, ale súčasný stav mojej duše.

Strácam pocit, že mi veríš, pocit, že ma máš rád, pocit, že mi rozumieš... pocit, že sme priatelia. :(