Bolia ma oči od neustáleho čakania. Trávim touto závideniahodnou činnosťou nekonečne sa vlečúce hodiny. A prečo oči, pýtaš sa...
Prvé, čo ráno urobím, je vzájomne opačný pohyb horného a dolného viečka. Vidím. Vnímam. Niekoľko stotín sekundy pavučinové vlákno nad oknom, vzápätí nasmerujem zrak na displej. Očakávam správu, alebo aspoň zmeškaný hovor...
Hľadím do zrkadla, sústredene pozorujem zmeny, ktoré som schopná vyčarovať niekoľkými jednoduchými ťahmi čiernou a fialovou ceruzkou, následne tieňom vo farbe myšlienok, majstrovstvo korunované riasenkou. Dokonalý vzhľad pre prípad neočakávaného stretnutia...
Stojím na zastávke, vdychujem nebezpečnú zmes kyslíka a smogu. Hrám sa s myšlienkami. Špinavými ako mestský vzduch. Keď vdýchnem smog, čo vydýchnem? Kyslý dážď v plynnom skupenstve? Mrazivý vietor mi šľahá do tváre, zima mi je na oči. Po lícach mi stekajú slzy. Neviem sa dočkať, kedy mi príde autobus...
Kráčam po chodníku vinúcom sa parkom. Za kopec na druhom konci mesta pred chvíľou zapadol dnešný, vlastne už včerajší deň. Predo mnou cesta, nado mnou hviezdy, okolo tma a vo mne ešte väčšia. Plačem. Tu a teraz, lebo viem, že ma nikto nevidí. Čakám na teba, ale bojím sa, že sa nedočkám...
Odvar z kvetov čakanky liečil boľavé oči...
Čo vylieči boľavú dušu?
Komentáre
pekne píšeš
nejako čudne tu pridáva tie komentáre...