WarHolka

Ako je to dávno, čo sme sa spoznali. Vždy si bol ďaleko, no zároveň si mi bol vždy strašne blízky. Príliš rýchlo som si ťa obľúbila, príliš rýchlo som ťa začala brať ako kamaráta. Ale mala som dojem, že ma berieš rovnako a veľmi ma to tešilo. Až s odstupom času som zistila, že tak berieš veľa ľudí.

Svoju nádejnú výnimočnosť som stratila už dávno. To hej. Ale napriek tomu som chcela bojovať. Bojovať a získať si v Tvojom svete lepšie miesto. Chcela som tú moju vysnívanú výnimočnosť za každú cenu. Pre nikoho iného nechcem byť výnimočná, len pre Teba.

Tak, ako Ty si výnimočný pre mňa. Pre Tvoj smiech a jamku v líci, pre tie chvíle po opici. Preto, že Ti verím a vždy som chcela, aby si veril aj Ty mne. Chcela som (a stále chcem), aby si mi 100%ne dôveroval. Aby si mal vo mne to, po čom túžim ja – človeka, ktorému povieš všetko, čo Ťa teší i trápi, osobu, ktorá tu bude vždy pre Teba, najlepšieho priateľa.

Nikdy som to však takto necítila. Nie úplne. Lebo Ty mi stále brániš priblížiť sa Ti. Nevidíš, čo pre mňa znamenáš. Alebo vidíš, ale nechceš si to pripustiť... Ale toto je pre mňa ešte horšie, takže túto možnosť do úvahy neberiem.

Stále mi nedôveruješ. Stále sú veci, čo mi nepovieš, i keď viem, že to ani nie je také vážne. Čakám a dúfam, že si to raz uvedomíš. Že to nerobím len tak, že naozaj túžim po Tvojej dôvere. Tak často sa spolu smejeme, tak často sa rozprávame, a mám pocit, že tých chvíľ, kedy nie je o čom, je skutočne len veľmi málo. No mám pocit, že sa brániš tomu opačnému. Akoby si sa bál pri mne plakať. Prečo? Len ma to neustále utvrdzuje v myšlienke, že mi neveríš. Ničí ma to viac, ako keď sa na mňa hneváš.

Občas sme si tak blízki, občas tak vzdialení. Vo mne sa nič nemení, to ty lietaš hore dole a ja neviem, čo to znamená. Neviem, netuším, neveríš, plačem.

Cítim, že sa to ešte zhorší. Chceš odísť, choď, ja nemám pre Teba takú hodnotu, aby som Ti v tom zabránila. Mala by som si povedať, že aj keby som mala tú moc zadržať Ťa, nespravím to, lebo je to sebecké. Ale spravila by som to. Bola by som sebec, nechala by som si Ťa tu, pri sebe. Tak mi to prepáč. Odpusť, že mi na tebe priveľmi záleží.

Nevideli sme sa už ani nepamätám... Chcela som a ty si súhlasil. Čakala som a Ty si sa neozval. No tak nič. Mal si dôvod, viem. Či pravdivý, nechcem zisťovať. Verím Ti. Možno je to chyba, ale budem Ti veriť, až kým ma Ty nepresvedčíš o opaku.

Keby si zavolal, alebo napísal, nehnevala by som sa. Naopak, neskutočne by som sa tešila. Ako kedysi. Ako stále a vždy, keď sa mi ozveš. Ale v poslednom čase si ako mydlová bublina. Nemôžem sa Ťa dotknúť, lebo praskneš a navždy Ťa stratím.

To nikdy nespravím. Nespravím a ani nikdy nepoviem NIČ, čo by ohrozilo to krehké puto, ktoré medzi nami je. Si pre mňa príliš dôležitý, aby som Ťa úplne stratila pre moju hlúposť a nedočkavosť.

Budem trpezlivá. Počkám. Uvedom si. Nechcem nič, len mi ver. Dôveruj. Buď znova mojím druhým ja, povedz mi, čo Ťa trápi.

Lebo niekedy sa mi zdá, že na Teba veľmi tlačím. Že si sama môžem za to naše momentálne odcudzenie, že som svojimi neustálymi rečami, prosbami, požiadavkami odfúkla moju bublinku niekam vysoko. Ale bubliny klesnú, nie? Prosím, klesni znova ku mne, nepraskni tam vo výškach, klesni a ja sa Ťa nedotknem. Neublížim ti, len chcem znova vidieť Tvoje farby...

Lebo takto... Strácam Teba, strácam seba...