WarHolka

Stála som na zastávke s Tomom a Marekom.

Toma mám rada. Všetci sme sa spoznali po nástupe do Firmy, akosi to tak vyšlo, že sa tam práve vtedy zbehlo toľko nových. Je to pol roka, a Toma som si obľúbila. Je kamarát, a už by som nevedela vo Firme existovať bez neho.

Bolo mi zima, a tak som si poskakovala z nohy na nohu, predvádzala chalanom najnovšiu choreografiu írskych tancov. Boli sme si po práci sadnúť v Bare, a tak bola moja rovnováha následkom niekoľkých malinoviek s percentami trošičku podlomená. Rozšírila som teda svoj parket aj o koľajnice nevšímajúc si prichádzajúcu električku.

Na moment som sa potešila žiare reflektorov, až kým ma Marek so zdesením v tvári nestiahol späť na chodník.

„Šibe ti? Veď ťa skoro zrazila!“ pleštil na mňa tie jeho čudne ubiehajúce oči.
„No bože, prinajhoršom by som umrela. A žili by ste, ako kým ste ma spoznali.“

Ten dôraz na život bezo mňa bol mierený presne do jeho srdca, nech už konečne začne chápať, že NIČ nebude.
„Mám tak rád ten tvoj morbídny humor.“ A on to očividne chápať odmieta...

Mareka nemám rada. Ale Marek má rád mňa. Priam neznášam prejavy náklonnosti tam, kde o to absolútne nestojím. Zvádzam potom strašný vnútorný boj, pretože vo svojej podstate odmietam byť zlá k ľuďom, ktorí si to vlastne nezaslúžia.

Ale nedokážem to, proste ma iritujú jeho hlúpe vtipy a zúfalá snaha zaujať ma. Mám sto chutí vypichnúť mu tie jeho čudne ubiehajúce oči. Aspoň jedno... Som zlá. Áno, som. A desí ma, že sa za to vôbec nehanbím.

(Podobnosť s realitou NIE je náhodná...)