WarHolka

Ja viem, príliš dlhý úvod na to, aby som Vás uviedla do deja... Jednoducho, Michal sa mi po vyše mesiaci včera ozval, náš dvojhodinový telefonát bol taký, aké bývali všetky naše rozhovory predtým.

Dvíhala som mobil s veľkou neistotou. Že mi možno povie, že už ma nechce vidieť, že radšej prerušíme všetky naše styky, že to tak bude najlepšie...

Sú to len americké veľkofilmové žvásty, a realita je NAŠŤASTIE iná! :) Na moju nesmiernu radosť, po ktorej, to viem isto, zákonite bude nasledovať ďalší smútok. Ale žijem v prítomnosti, a tak mi je to teraz jedno. Pre túto chvíľu sa cítim konečne fajn, a keď sa dnes usmievam, je to úplne nenútené. :)

Bez akejkoľvek tichej medzery sme sa rozprávali, o tom a o ničom, o tom, čo bolo a o hlúpostiach, a smiali sme sa – obaja, a ja som zase cítila príval energie, ktorú mi dáva len jeho smiech.

Opomenuli sme síce, čo ma trápi. Ale v horoskope bolo jasne napísané – už som presné znenie zabudla – niečo v zmysle, neriešte, čo vás trápi, lebo z toho bude veľký spor. Nebudem riskovať, lebo sa poznám, viem, že by som sa nevyhla vyčítavému tónu, slovám jemne podfarbeným citovým vydieraním, dokonca by som bola schopná prejsť do hnevu a šmariť telefón niekam. Minimálne na posteľ.

Viem, že to nemá rád. Ani ja nemám rada, keď som v jeho pozícii. Snažím sa preto nerobiť to, čo mi na iných prekáža. Radšej sa vybláznim v blogu...

Chýbalo mi to. On mi chýba stále, ale asi mi väčšmi chýbala komunikácia s ním. Neviem, ako je to možné, ale je účinnejší ako Redbull (s Vodkou). Povzbudzuje, dáva krídla. A smejem sa. Od srdca, úprimne, dlho, veľa, nahlas, aj tak tíško, len vo vnútri. Možno by mi skutočne stačilo, keby sme boli priatelia. Ale museli by sme sa každý deň takto spolu smiať. :)

A teraz som na pochybách, nechce sa mi zrazu plniť posolstvo žltého papierika... Ale už som jedno rande sľúbila. A ešte som dve – tri mala v zálohe... Skutočne sa mi do toho nechce...

Ale viem, že Michal to neberie tak, ako ja... Musím to spraviť. Len, či zas neutečiem...