Každopádne, volaj ma Lea, lebo sa mi to páči.
Toto je môj blog. Len a len môj, nikoho iného, aj keď sa občas môže zdať, že som rozdvojená osobnosť. Veď aj som, správam sa podľa toho, aké je momentálne počasie.
Ešte som sa celkom nezorientovala, a stále hľadám tie správne slová, ktorými charakterizovať jednotlivé druhy článkov, ktoré píšem (rozumej: Témy). Myslím, že počet je optimálny, názvy dočasné, ale podstatné je, že píšem to, čo sa aktuálne deje v mojom živote (reálne skutočnosti premietnuté do Denníka Slečny Utajenej), o mojom aktuálnom smútku, ktorého sa mi v súčasnosti nahromadilo ako veľkonočných vajec v košíčku na stole, a pokusy (nie na zvieratkách, božechráň), ktoré som sa zatiaľ neodvážila uverejniť.
Ocením každý komentár, a možno je to zvláštne, ale väčšmi ma teší kritika - opodstatnená. Neviem síce, či slovo teší je tým vhodným výrazom, každopádne mám rada, keď sú ľudia schopní vyjadriť svoj nesúhlas, postreh, prípadne, čo by zmenili. Pomáha mi to vychytať moje chyby, posúva ma to ďalej. Takže, malá ružová tabuľka slúži na zanechanie odkazu... či už pozitívneho, alebo negatívneho.
Nechcem sa stratiť vo vlastnej obyčajnosti, chcem rásť a byť každým dňom lepšou.
A občas neznášam vlastný perfekcionalizmus. ;)
Inak to, že mám 20, som blondína, a iné nepodstatné kraviny nebudem rozvádzať. :)
Toto bolo také stručné predstavenie môjho realistického JA, nakoľko mi tu chýba priestor pre profil, a cítila som potrebu nejako sa predstaviť, riešila som to takto. :)
Niečo o mojom poetickejšom JA:
Komentáre
A ja som Milano, Lea,
Ahoj Lea.