WarHolka

Michal odchádza, je to jasné, dostal všetky potrebné podpisy, potvrdenia, pečiatky, zaplatil, kúpil letenky a dal mi darček na rozlúčku... odbavil ma, ako sa patrí, odčiarkol si v zozname...

Trocha ma ranilo, keď prišiel na naše zatiaľ posledné stretnutie s kamarátkou... ale ten jeho nevinný úsmev... a pohľad do prázdna, keď sa akože nahneval...

Dosť bolo ód na chlapa, čo ma zraňuje. Nezaslúži si moje citové výlevy, i keď životným láskam sa také občas pritrafí...

Nejako som sa dostala do citového mixéra, som zmiešaná a odšťavená súčasne. Trávim dosť času s takým milým mladíkom... neverila by som, že by mohol mať nejaký človek natoľko podobný vkus a názory ako ja... a ešte k tom chlap! A podľa prejavov jeho náklonnosti ku mne ani nie je gay.

Čo viac, jeho city vo mne vyvolávajú záujem. Podozrivý záujem. Imponuje mi to, čo máme spoločné, teší ma, že so mnou súhlasí a desí, že je mladší...

Nevadil by mi rok, prežila by som i dva... ale 6 je dosť...

Sama nechápem, prečo sa tým vlastne zaoberám. Ignorujem zaužívané pravidlá, neriešim nezmyselné nariadenia, no nedokážem sa vzoprieť tomu, čo mám hlboko v podvedomí...

Pritom som si istá, že keby sme obaja boli starší, hoci i s rovnakým vekovým rozdielom, nevadilo by mi to...

Len teraz je to čudné. Každý žijeme v inom svete... Ja v mojom dospelom a on vo svojom tínedžerskom... a ja sa teraz cítim ako tá stará lipa, čo nám minulé leto vypíli spod okna...

Nechcem sa ho vzdať len preto, že je mladší, lebo moja hlava vie, že je to hlúpe. No tie podvedomé inštinkty sú kurva hlboko zakorenené...

A na druhej strane, teraz ani sama neviem, či má vôbec význam o tom uvažovať, keď už som Michala pasovala za lásku môjho života... och ako ja tieto frázy neznášam.

Vyspím na to. Sama.

A možno vyhlásim vyvolenému citovú vojnu a rozbehnem sama v sebe hnutie za zrušenie toho vo mne zažratého trendu staršieho partnera.

Musím byť strašný sebec, keď celý život nechcem nič iné, ako trocha šťastia pre mňa samotnú... Ale čo keď sa mi ho stále nedostáva?