Žiaľ, nedarí sa mi. Je to len ďalšia sračka, z ktorej sa neviem vyhrabať.
Keď už sa tak topím vo všetkých nepodarkoch, čo sa mi valia na hlavu, prečo aspoň srdce neprestane biť?
Ako naschvál, práve to je stále vitálne. Iba mozog mám čoraz viac vymytý.
Neznášam sebaľútosť. Neznášam seba, ľútosť a prehlbujúcu sa depresiu.
Michal odišiel. Včera. Nerozlúčil sa. Boli sme spolu pred týždňom a ja som ho neobjala. Mali sme sa stretnúť ešte nasledujúci deň, ale "nečakané povinnosti" sú mojim úhlavným nepriateľom.
A tak som mu večer, tesne pred odletom chcela zavolať... volaná stanica nedostupná... tak ženskú, čo nahovorila túto hlášku, úprimne z celého srdca nenávidím. Kto jej dal právo označiť človeka, ktorého milujem, za nedostupného?
Jasné, že sa tvári nedostupne, keď sme stále len "kamoši". Ale musí mi to tá ženská pripomínať?!
Vráť sa! Chcem ťa... objať!
Ostal po ňom len tlak. Taký, čo sa hromadí v hlave, no nemôžte ho ani vypľuť, ani vysmrkať. V tme a tichu sa mení na kvapalné skupenstvo a hlavu opúšťa len cez slzné kanáliky.
A tak som sa celú noc zbavovala tlaku.
Všetky krehké skelety môjho života sa rúcajú. Nič nefunguje, iba ten Newton mal pravdu... všetko padá dole. Hlboko.
A ja sa nespoznávam. Prestala som vystavovať svetu na obdiv môj úsmev, izolovala som svoju depresívnu dušu od všetkých radostí, ktoré život prináša a už ani písať neviem tak, ako kedysi... kam zmizol môj sarkazmus a sebairónia?!
Nechcem sa ľutovať. Ale som kompletne nešťastná...
Komentáre
ach
gravitácia je zvyk ktorého sa zbavujeme veľmi ťažko :)
ďakujem vám... :)
tak sa na to vyser
ak to tak je mno ehm...
rada jak sviňa... :)
a keby som chcela byť prehnaný optimista, mohla by som si nahovárať, že ma nemal radšej, lebo vedel, že pôjde preč, a potom by to preňho bolo ťažšie. :) veď vieme, akí sú chlapi slabosi :)) ale... ja už si radšej nič nenahováram... sústreďujem sa na prácu. :)
jojojo chlapi slabosi :P
:))
vies...
.