WarHolka

Síce sa mi stále nedarí realizovať predsavzatie zvýšenej koncentrácie slova "rande" v diári, aspoň však pre kopu práce nemyslím. Teda myslím, ale inak. Teda nie inak, ale na iné.

Firma sa rozhodla poveriť ma prezentáciou alebo ako to tak všeobecne nazvať... A tak trčím v zapadákove, vstávam skoro ráno, celý deň som na nohách a búrlivo diskutujem, pýtam sa, vysvetľujem, zisťujem, zapisujem a štatisticky vyhodnocujem. Vždy som si myslela, že ma to nebude baviť, ale mám pocit, že ma to napĺňa. Keď vidím, že sú ku mne ľudia milí a môžem byť milá aj ja k nim. Rada sa s takými rozprávam, rada som pri nich prirodzená a rada sa s nimi zasmejem.

Záležitosť je to verejná, zvlášť kolegovia sa na obetiach, ako som ja, s chuťou chodia zabávať. Nemôžem im to uprieť, tiež by som to robila. :)

Ale celkom ma prekvapilo, keď došiel aj Matúš.

Vždy je ku mne taký zdvorilý a ja som s ním rada. Ale minule sme mali taký zvláštny rozhovor. Zašlo to tam, kde nemalo. V prípadoch, ako je tento, to zväčša riešim ignoranciou. Chvíľkovým dištancom od danej osoby. Proste sa s ním nechcem vidieť, kým sa mi to v hlave neuleží.

Ale teraz tam oproti mne stál a usmieval sa na mňa. A ja som bola rada. Nepociťovala som znechutenie a odpor, ako zvyčajne, keď niečo zájde ďalej, ako má.

Možno by to šlo. Aspoň občas. Iba občas. Lebo sa nechcem zväzovať s človekom, ku ktorému necítim to, čo k Michalovi. Lenže je celkom možné, že to už nikdy nepocítim. Som ako vybitá baterka. Jednorazová, žiadna nabíjačka ma už nezachráni.

Ale neozvem sa mu. Pozve ma na drink, a ja budem súhlasiť. Som si istá. Aj pozvaním, aj súhlasom. Ani neviem, prečo...

A čo bude potom, neriešim. Už vlastne v živote nič neriešim. Riešiť znamená zabíjať čas. Radšej chcem ten ubiehajúci prežívať, ako zabíjať. Beží čoraz rýchlejšie. V tejto dobe predsa musí. Internet je rýchlejší, autá sú rýchlejšie i čas je rýchlejší. Žeby sa v konečnom dôsledku na plynutí nič nezmenilo? Nuž, ťažká to úvaha takto na večer...