WarHolka

Ozval sa... Chcel sa stretnúť... A ja som sa tešila...

...ako už dávno nie. Mala som v očiach tú istú iskierku, ako keď som prvýkrát zbadala more. Nekonečný lán modrej, modrej s odleskom slnka, modrej – mojej najobľúbenejšej... Závan nefalšovanej hĺbky a tajomna, sviežosť a novosť nepoznaného... Pocit, ktorý milujem.

Michal je ako more. Len nie je modrý. Ale i tak ho milujem.

Pokus o elegantný krok smerom von z autobusu nevyšiel. Zakopla som a takmer som zubami poorala chodník. Našťastie v tom čase zo 77čky vystupujú rady ľudí a môj prešľap sa stratil v dave... Doslova.

Vykľučkovala som pomedzi mamičku, babičku, dieťa, i paličku, a zrazu sa všetko zastavilo. Ako v tých filmoch, keď ona zbadá jeho, a len ich dvoch vidno ostro a všetko okolo nich je rozmazané alebo spomalené. Až na to, že film je film a...

„Ahoj Lea, najvyšší čas, že i prišla, lebo venčím Maxa a akurát mi tá pani s paličkou, ktorú si preskakovala, vynadala, že som po ňom neodpratal...“ ...a realita je realita.

„Joj Michal, neviem si predstaviť srdečnejšie zvítanie!“ Usmiala som sa. Myslím, že by som sa usmievala, aj keby ma práve poslal niekam... Má taký podmanivý hlas, ani Maštalír sa mu nevyrovná...

Prechádzali sme uličkami pomedzi stromy zakvitnuté jarou. Vôňa agátu a pokosenej trávy sa miešala s jeho parfumom a ja som sa nechala unášať pocitom krásna...

„Lea! Haló! Myslel som, že sa budeme rozprávať, keď sme sa tak dlho nevideli. A ty sa tu na mňa len usmievaš. Sorry, ale to som mohol byť aj doma a pozerať sa na tvoju fotku.“ Žmurkal na mňa s výrazom zmäteného chlapčaťa...

„Prepáč mi to, Michal. Sú momenty, kedy nemôžem rozprávať. Len nemo vnímať a vnútorne sa tešiť. Smiať sa a pozorovať tú tvoju nechápavú tvár.“ Usmiala som sa už po neviem koľký krát. „Vieš, že ste si s Maxom podobní? Keď mu mávaš pred očami paličkou a potom mu ju akože hodíš a skryješ ju za chrbát, tvári sa presne tak, ako ty teraz. Len nemáš v očiach toľko chlpov ako on.“ Smejeme sa už obaja.

***

Sedeli sme v jeho obľúbenej kaviarni. Je to zvláštne. Som si istá, že keby som tu žila, bola by i mojou najobľúbenejšou. Tmavé drevo, sýtočervená a smotanová. Kryštál a prívetivý prístup. Žiaden porcelán, samé farebné sklo. Krásne skombinované. Moja umelecká duša sa tu cítila ako v raji.

Smotanový pohár, čo ku mne prehovára z presklených vitrín všetkých kaviarní v meste sa mi tu zdal ako 20 litrový kýbeľ niečoho nestráviteľného. Vyhovovalo mi to, aspoň som ho nemusela presviedčať, aby sme nešli preč.

„Čo máš ty za stravovacie návyky? To vždy ješ všetko dve hodiny?“ tváril sa akože strašne vážne a pohoršene, ale ten mykajúci sa kútik úst očividne nezvládal.

„Ty mi závidíš! Otvor ústa a urob ááááááá a možno sa ti ujde. A nehádž na mňa ten kyslý ksicht, ako že ti je to odporné! Nemám predsa žiadnu slinami prenosnú chorobu! A keby aj, tak ti to nepoviem!“ tvárim sa zase vážne a pohoršene ja.

Takto sme sa doťahovali o pohár už len chvíľočku, ponáhľal sa...

Prechádzali sme súmrakom a v tom večernom tichu sme zastali pred jeho bránou. Objal ma. Nečakala som to. Mal sklonenú hlavu a úsmev nechal v kaviarni. Vravel mi o práci, o túžbe, o plnení snov. O diaľke a o mori... Po mori nasledovalo len šumenie.

Šušťanie lístia prerývané jeho šepotom... A v hlave mi zneli tie posledné slová... „Odchádzam. Do Austrálie. Mám ťa veľmi rád. Budeš mi chýbať...“