WarHolka

Ja, noc a samota. Pridružila sa aj únava a stav beználady. Nemala som chuť tancovať v dave ani stratiť sa v náručí kamaráta poručníka. Je síce vždy poruke i ponohe, ale ten bezláskový sex ma prestáva uspokojovať.

Je to ako umelé sladidlo. Horká káva Vám nechutí, no cukor nie je. Siahate po náhradnom sladidle. Spočiatku si vychutnávate slastnú imitáciu sladkého, ale čoskoro Vám prestane chutiť. Stále však sami seba presviedčate, že je to lepšie ako horká káva. A potom... zrazu Vám horké zachutí a sacharín sa zhnusí...

A tak som ležala na pohovke s kávou s mliekom, bez cukru. Strapatá, nenamaľovaná, v starých handrách – jednoducho prirodzene krásna – a pozerala film...

Bol to nejaký horor alebo thriller a ja som sa bála ako už dávno nie.

Nešlo o litre krvi, psychopatov, zbrane a napätie... desila ma jediná veta, ktorú jeden šialenec vyslovil... (nepamätám si ju v presnom znení, ale približne takto) :
Redukovať vzťahy na anonymné virtuálne styky je perverzné.

Vybavili sa mi desiatky mailov a správ, telefónne linky, domáce videá, plastoví kamaráti a silikónové slečny.

A ja som sa bála. Stále sa bojím. Vidím, ako sa ľudia stávajú citovo nezávislými, resp. city vedome smerujú dostratena a upínajú sa na atrapy života. Píšu prasačiny anonymom, lebo partnerovi nedokážu odhaliť vlastné túžby. Píšu prasačiny anonymom, lebo sú sami a takto sa ešte viac vzďaľujú realite. Citovo sa viažu na virtualitu. Hľadajú spokojnosť v nerealite a umelosti. A čo je horšie, aj ju tam nachádzajú.

Nehľadajú ideál, tvoria si jeho umelú napodobeninu. Síce dokonalú, ale bez života. Sú presvedčení, že tak je to najlepšie.

Nepotrebujem ženu... stačí bábika..

Článok v Emme o silikónových partnerkách ma dostal. Zaujal, šokoval a vydesil súčasne.

Kam to až zájde? Skončí láska len ako slovo? Pojem v slovníku, ktorý budú naše deti (ak nejaké vôbec budú) hľadať na hodinách slovenčiny a vysvetľovať ako archaizmus? A po cite, pre ktorý by som vraždila, ostane len „dobrý vzťah“ medzi človekom a jeho imaginárnou, v lepšom prípade zhmotnenou predstavou polovičky? Bude ešte človek človekom a či len zvrhlou obeťou nereality a virtuality?

Bojím sa.

Nemám dostatok písmenkovej kreativity na správy typu pomiloval by som ťa nasledovným spôsobom:, nie som ani na sex po telefóne a nemám ani 3 náhradné jazyky a viacero párov očí... šošovky nerátam!

Prosto, som čudná. Potrebujem ľudské teplo, úprimné slová, a to radšej hlúpe, ako naprogramované vyznania, aj fyzický kontakt.

Jednoducho to, čo je po stáročia zaužívané. Realistické. Pravdivé. Život. Avšak mám pocit, že práve to sa čím ďalej, tým viac vzďaľuje skutočnosti...